Ľudová povesť

je prozaický alebo básnický epický útvar, ktorý má historický podklad (rozprávanie o skutočnej udalosti). Jej príbeh sa odohráva v určitom čase  a priestore, hlavné postavy sú reálne a konkrétne. Okrem historických postáv sú tu aj postavy fiktívne a nadprirodzené.

Popri zábavnej funkcii spĺňa funkciu ideovú a vlasteneckú. Je postavená na historickej udalosti, ktorá je základnou správou (má historický charakter). Obsahuje prvky bájoslovné, fantastické alebo démonologické, čím sa blíži k rozprávke alebo k legende.

Skladba povesti je postavená na rušnom, dramatickom rozprávaní ako základnom štylistickom postupe. Rozprávanie má svoju gradáciu s prekvapivou pointou na konci – pointa má morálne vyznenie. 

Mnohé povesti sa končia tragicky, idea, za ktorú hrdinské postavy povestí kladú život, je predstavená optimisticky. V povesti existujú migrujúce motívy a uplatňujú sa tu domáce reálie a domáce historické pozadie

Tematika povestí je rozmanitá, v hlavných črtách ich možno rozdeliť na:

1) miestne - majú regionálny charakter, spracúvajú látky, viažúce sa k niektorým lokalitám  určitého kraja. Podnetom vzniku boli rozličné osobitosti kraja – vrchy, skaly, jazerá, jaskyne.

Delíme ich na:  a) etymologické – týkajú sa ľudového pôvodu mien, názvov, miest, pomenovaní vrchov, riek, skalísk... (napr. pomenovanie hradu Devín niektoré povesti odvodzujú od slova deva).

                        b) etiologické –  vysvetľujú vznik rozličných prírodných javov, skalných útvarov, geologických zvláštností kraja

Anton Habovštiak – Zlaté dukáty v Choči (Oravské povesti), Ján Domasta – Povesti o hradoch, M. A. Huska – Liptovské povesti

2) historické – viažu sa na významné udalosti a etapy v živote ľudu. Sú prameňom poznania národnej minulosti (oslava hrdinských činov historických postáv). Patria tu povesti s tematikou veľkomoravského obdobia, povesti o Tatároch a Turkoch (Ján Domasta, Vladimír Plicka), zbojnícke povesti (M. R. Martáková – Junácka pasovačka, M. A. Huska – Jánošík a víly, A. Malicherčík – Jánošík-junošík)

 

Balada

je krátky veršovaný epický útvar so smutným, až pochmúrnym dejom, ktorý má tragický záver.  V dávnej minuosti mala balada charakter lyrický, bola spojená s ľudovým tancom a spevom, iba neskoršie do nej prenikali prvky epického rozprávania.

Základným slohovým postupom je rozprávanie príbehu s prudko sa stupňujúcim dejom až po konečné vyvrcholenie, zväčša tragické. V klasickej balade je opisov málo (zriedkavé sú opisy vonkajšej podoby hrdinu). 

Charakteristickým znakom balady je jej dialógovosť – zabezpečuje balade prudký sled udalostí, rytmus, ruch, sústredený do koncentrovaného hlavného konfliktu.

Prostredie, v ktorom sa odohráva dej, je zväčša pochmúrne, častá je nočná scenéria, rozvíchrené prírodné živly (vzbúrené vody), klasický je motív cintorína, márnice-prostredie vzbudzujúce hrôzu (romantický aspekt).

V balade jestvuje spojenie prirodzeného motívu s nadprirodzeným.  Do akcie vstupujú ľudia i nadprirodzené bytosti (vzťah medzi prirodzeným a nadprirodzeným je tragický). Vládne tu istá osudovosť. Keď sa nadprirodzený moment vpletie do osudov ľudí, dochádza k tragédii.

Hrdina klasickej balady je romantický, osamelý, individualistický vzbúrenec, ovládaný túžbou po čine, poznačený osudovosťou (napr. motív zakliatej panny a divného Janka). Klasický typ balady sa pretvára v realizme (Hviezdoslav – Zuzanka Hraškovie, balady Petra Bezruča).

V modernej balade sa objektívne rozprávanie subjektivizuje, hrdinom rozprávania je sám básnik.

1. Slovenská ľudová balada  - vznikla ako prejav talentovaného jednotlivca, prenášala sa ústnym podaním z pokolenia na pokolenie a priberala nové podoby. Je pre ňu charakteristický prostý dej s rýchlym spádom, prudko sa stupňujúcim k dramatickému vyvrcholeniu. 

Dej má neosobný,  skladateľ-rozprávač doň svojím subjektom nezasahuje, iba vyrozpráva príbeh. 

Vznik  slovenskej ľudovej balady sa datuje do 15. a 16. storočia, zapisovali sa však až v 19. storočí (prvú zbierku balád vydal Karol A. Medvecký pod názvom Sto slovenských ľudových balád).

Témy balád sú rozmanité – najstaršie balady spracovali mýtické prvky, animistické predstavy našich predkov (z nich najmä premeny ľudských bytostí na stromy, motív kliatby, motív zlých macôch...).

vyskytujú sa v nej predovšetkým tieto tematické kontrasty: láska a nenávisť medzi príbuznými, vernosť a nevera, žiarlivosť, manželstvo a jeho rozbitie, vynútené manželstvo, oddelenie milencov od seba násilím, spoločenské rozdiely ako prekážka rozvíjania lásky, protiklad medzi chudobnými a bohatými.

Čoraz viac do osnovy balady vstupuje prvok sociálny - motív triednych predsudkov (vzťah medzi šľachticom a dievčaťom z ľudu, ale aj kritický pohľad ľudu na mravy pánov, aj vyjadrenie odporu voči sociálnej nespravodlivosti (niektoré balady tohto protifeudálneho charakteru majú formu paródie)

2. Umelá (autorská) balada - jej začiatok spadá do osvietenskej fázy obdobia národného obrodenia (Ján Kollár do svojej zbierky Národné spievanky I a II zaradil aj časť Balady, romance, rozprávky).

Zdrojom umelých balád boli ľudové balady a národné povesti a báje. Zo slovenských básnikov bol prvým Janko Kráľ, ktorý začal tvoriť umelé balady v duchu ľudových.

Najvýraznejšie sa balada ako osobitný žáner uplatnila v romantizme u štúrovcov – výraznými predstaviteľmi romantickej baladickej tvorby sú Janko Kráľ, Ján Botto a Janko Matuška.

V realizme nachádzame prvky balady u P. O. Hviezdoslava (Zuzanka Hraškovie, Anča, Ošetrovateľky), S. H. Vajanského (Pĺtnik), a Ľudmily Podjavorinskej (Balady).

Balada a povesť majú veľa spoločných znakov. Typickou ukážkou baladickej povesti v dielach Ľ. Podjavorinskej je báseň Karbunkul s podtitulom Povesť o Batizovskom jazere