Ľudová slovesnosť 

 

je tvorba vznikajúca bez písomnej fixácie medzi vidieckymi a čiastočne i mestskými vrstvami obyvateľstva. Tradovala sa ústnym podaním.

Spolu s ľudovou hudbou, tancom, výtvarným umením, obradmi, obyčajmi a filozofickými názormi ľudu je súčasťou folklóru.

Ľudová slovesnosť vznikala, dotvárala sa v ľudovom kolektíve istého zemepisného regiónu alebo určitej sociálnej skupiny.

Je tvorivým prejavom schopností ľudových vrstiev spoločnosti, ktoré sú jej nositeľom. Ľudová slovesnoť je omnoho staršia ako umelá literatúra. V dávnych časoch tvorila súčasť magických úkonov, tzv. obradov, ktorými si chcel človek nakloniť prírodné sily, stelesnené v božstvách.

Aby sa zvýšila účinnosť magických obradov, začali sa spájať so slovnými prejavmi, v ktorých má svoje zárodky ľudová slovesná tvorba.

Takto vznikali rôzne zaklínania a zariekania- patria medzi najstaršie ľudové slovesné prejavy (pomocou nich sa ľudia snažili odvracať choroby, pohromy...).

Ústnosť je základným znakom slovesného folklóru. K slovesnému folklóru sa radia ešte dva dôležité znaky:

  1. variantnosť – mnohoraké obmeny slovesného vyjadrovania tých istých obsahov v ľudových útvaroch
  2. synkrétnosť – vzájomná spätosť rozličných druhov folklórneho umenia pri ich vzniku i recepcii

Ľudová slovesnosť sa člení na tri základné druhy: epiku, lyriku a drámu

Útvary ľudovej slovesnosti sú vyjadrené prózou alebo veršom. Môžeme ich rozčleniť do týchto žánrových skupín:

  1. Ľudová próza – rozprávka, povesť
  2. Ľudová poézia – piesne obradného folklóru, historické piesne, vojenské piesne, lyrické piesne (ľúbostné, uspávanky, trávnice, pastierske, valašské, banícke, tanečné piesne), revolučné piesne (zbojnícke, robotnícke, partizánske), baladické piesne a balady
  3. Ľudové hry
  4. Detský folklór – rozličné slovesné, hudobné, tanečné i dramatické prejavy detí a mládeže