TRÓPY A ŠTYLISTICKÉ FIGÚRY

Figúry

Figúra je štylistický prostriedok, ktorý je odchýlkou od bežného vyjadrovania a v umeleckom texte plní estetickú funkciu. Ozvláštňuje reč, a to v zvukovom, lexikálnom a syntaktickom pláne, ale aj na úrovni ozvláštnenia myšlienky. Väčšina figúr sa zakladá na opakovaní hlások, slabík, slovných spojení atď.

 

ALITERÁCIA – opakovanie hlások alebo skupiny hlások na začiatku za sebou nasledujúcich slov alebo skupiny slov.     

                                                Z popola popolníka po poradách panských,

                                                z popola Portsaidov, páni, tých Pompeí!

 

KALAMBÚR – slovná hračka; zakladá sa na spojení dvoch významove rozličných slov s rovnakým alebo podobným znením,

napr. o matematike prevažne vážne;  kladne o Kladne.

 

ANAFORA – opakovanie tých istých slov alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich veršov.

 

EPIFORA – opak anafory; opakovanie tých istých slov na konci veršov.

 

EPANASTROFA – kombinácia epifory a anafory. Slovo alebo slovné spojenie z konca verša sa opakuje na začiatku nasledujúceho verša.

 

EPIZEUXA – opakovanie tých istých slov za sebou v básni, prípadne v próze.

                                         A nikde, nikde, nikde cesta naproti,

                                        iba po zraňujúcej hrochoti.

 

PALINDROM – slovo, veta, nekedy aj verš alebo dvojveršie, ktoré aj čítaním odzadu dávajú ten istý zmysel ako odpredu.

                                        Amen. Onemelo pole. Meno nemá.

                                        Sila vôní – Novalis.

                                        Šok Zory – rozkoš.

                                        Voda – pán nápadov.

                                        A let. Oheň, raj jarného tela.

 

LITOTES – dvojitý zápor.             

Možno mi seba samého zhubiť – nemožno mi ťa neľúbiť!   (A. Sládkovič : Marína) 

Nie je to nemožné; nemožno nevedieť.

 

PARONOMÁZIA – zvuková štzlistická figúra, tvorí sa spojením slov s rovnakým slovným základom.  

Slavme slavně slávu Slavúm slavných.

 

ELIPSA – výpustka, vynechanie menej dôležitých častí vety, ktoré sa dajú domyslieť.

Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom. (hodí);

Hovoriť striebro – mlčať zlato (je);

Dobrý deň! (prajem).

 

CHIAZMUS – opakovanie toho istého slova alebo slovného spojenia v opačnom slede v rámci dvoch viet.

Ó, práci všetká česť, česť práci všetká!

„A iba perly sĺz a slzy perál tečú po tváry“    (P. Horov : Starenka)  

 

KLIMAX – stupňovanie významu za sebou idúcich slov alebo slovných spojení.

Chodili oni do večera z rána,

Deň, týždeň, mesiac takto chodili...

Až pošli hladom, pošli z vyčerpania.

 

Milujem more

milujem vlažné more

milujem vlažné more tvojho tela.

Milujem toto more bez odlivu.

 

Trópy

– nepriame pomenovania, použitie slova v prenesenom význame. Prenos pomenovania jedného javu na iný jav sa uskutočňuje na základe podobnosti, vecných súvislostí, použitím slova v opačnom význame.

K trópom zaraďujeme metaforu, metonymiu a symbol. Ostatné trópy (epiteton, perifráza, synekdocha), možno priradiť k niektorému z hlavných trópov.

 

METAFORA – nepriame pomenovanie. Vzniká vtedy, keď spisovateľ slovom označujúcim istý jav pomenuje iný jav – zvyčajne podobný – na základe podobnosti.

plač husieľ, smaragd trávy – smaragd znamená zelenú farbu;

mŕtve more; slnko sadá; horela roľa

 

PRIROVNANIE – elementárne obrazné pomenovanie. Slovné spojenie, ku ktorému sa nejaká vec, pojem alebo jav prirovnáva. Porovnávacími spojkami sú tu ako, ani, akoby...

Mocný ako lev, biely ako sneh, červená ako ruža

 

ALEGÓRIA – inotaj, skrytý zmysel. Myšlienky vyjadrené pomocou kokrétnych faktov. Najjednoduchšou alegóriou je bájka, predovšetkým zvieracia, v ktorej zvieratá vystupujú ako v rozprávke.

 

EPITETON – básnický prívlastok. Možno rozlíšiť dva druhy prívlastku:

•  Stály – viaže sa na isté podstatné meno natoľko, že sa vždy vyskytujú spolu (koník vraný, sový sokol)
•  Ozdobný  – vyznačuje sa originálnosťou, oživuje a konkretizuje podstatné meno v texte. Vnáša do štýlu statickosť, opisnosť, je znakom vysokého stupňa poetickosti.

Prostredníctvom ozdobných prívlastkov sa dosahuje aj poetizácia epického textu.

Les. Plný letných vôní, v korunách zlatistý svit, dolu jasnozelené svetlo lístia, jemnučkej lesnej trávy a do toho vtáctvo a med a včely.        (L. Ballek : Agáty)

 

PERSONIFIKÁCIA – nepriamé pomenovanie, prenášanie vlastností  ľudí a ich činnosti na neživé predmety, veci alebo na abstraktné pojmy.

Šialená noc sedí na streche

A vypiskuje na deravom komíne. (M. Válek: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať)

 

SYNESTÉZIA – druh metafory, zakladá sa na spojení dvoch pojmov označujúcich iné zmyslové vnemy. Často sa vyskytuje aj v bežnej jazykovej komunikácii : sladká vôňa, ostrá chuť.

Hoci ide o dva zmysly a podnety, synestézia pôsobí iba na jednu z nich – podstatné meno má pravý zmysel a prídavné meno sa použije obrazne. Spájať sa môžu pojmy vyjadrujúce zrakové, sluchové, čuchové, chuťové alebo hmatové vnemy:

• Sluch a zrak – zvuk opadával,
• Hmat a čuch – ostrá vôňa,
• Zrak, hmat a čuch – visel ťažký vzduch.

 

KATACHRÉZA – nelogická obraznosť; nepriamé pomenovanie založené na spojení prvkov, ktoré sú nezlúčiteľné

hlasné slzy, zvädnutá žiara

 

METONÝMIA – zámena jedného slova alebo slovného spojenia iným slovom alebo slovným spojením na základe vonkajších vzťahov alebo vecnej súvislosti. Možno ju rozdeliť na viac druhov :

• namiesto pomenovania ľudí sa použije výraz, ktorý označuje miesto, priestor, kde oni žijú, bývajú, pracujú..., napr. ulička drieme
• namiesto názvu ľudí alebo udalostí sa použije názov historického obdobia, prípadne výraz označujúci časové reálie.
• namiesto konkrétneho výrobku sa použije látkové podstatné meno pomenúvajúce masu, z ktorej sa nástroj vyrába. Napr. Už nečaká. Čas utíšil trýzeň dravú, ochladil v srdci rozpálený kov. (M Rúfus : Večer na Ďumbieri)

 

SYNEKDOCHA – patrí k metonýmii. Je zámenou jedného slova alebo slovného spojenia iným slovom, slovným spojením na základe kvantitatívneho vzťahu medzi nimi.

Nevkročí sem ani noha (nikto); múdra hlava (múdry človek)

„Potrebujem : 4 oči, 4 ruky, 2 životy = jednu lásku. Neskromný som tak, ako ty.“  (J. Kostra : Rozpočet)

 

HYPERBOLA – slovné spojenie, ktoré ma zveličujúci význam.

more listov zaplavuje dom; nechám ťa miliónkrát pozdravovať

 

PERIFRÁZA – predmet alebo pojem nie je pomenovaný priamo, ale opisom, vymenovaním charakteristických znakov, istých vlastností namiesto celku.

Fínsko – zem tisícich jazier;

Japonsko – zem vychadzajúceho slnka.

 

IRÓNIA – posun výynamu do opačného pólu, vzniká na podklade antonýmie.  Je jemným prostriedkom komickosti, humoru.

Viem, že nič neviem; pekný vtáčik.

 

SARKAZMUS – vystupňovaná irónia; ostrá kritika a neľútostný výsmech nejakého škodlivého a spoločensky nebezpečného javu.

Sarkazmus si kladie za cieľ demaskovať negatívne javy spoločnosti, poukázať na ich škodlivosť.